Archiv – Žijeme v počítačovej simulácii? (1)

V sérii článkov Je možné, že žijeme v počítačovej simulácii? (1), (2), (3) autor (sebe, čitateľom) dáva otázku (pre nepozorných čitateľov, hádajte akú) :-) . Problém je v tom, že nám na ňu nedáva odpoveď. To ale nie je jeho vina – na túto otázku v súčasnosti nemožno jednoznačne odpovedať. Skúsim však poukázať na niekoľko faktov, prepokladov a tvrdení transhumanistov spomenutých v tomto a v iných článkoch.

Základné predpoklady a tvrdenia

Aby som nechodil ďaleko, vypožičiam si citát Nicka Bostroma z článku Proč žijeme v počítačové simulaci, ktorý taktiež odporúčam prečítať. Podľa neho je pravdivý aspoň jeden z nasledujúcich predpokladov:
Civilizace na úrovni lidstva velmi pravděpodobně zanikne dříve, než dosáhne posthumánní úrovně.
Je velmi nepravděpodobné, že by posthumánní civilizace spouštěly historické simulace (nebo jakékoliv podobné).
Téměř jistě žijeme v počítačové simulaci.
S bodom 1. úplne súhlasím, vždy keď sa pozerám na správy s Blízkeho Východu (ako sa to vlastne správne píše ?).
K bodom 2. a 3. len toľko, že o posthumánnych civilizáciách vieme … ehm… máločo a že si niekto niekedy nejakú simuláciu spustil absolútne nedokazuje, že v nej žijeme aj my.

Podobne ako vo vyššie uvedených článkoch uvažujme 2 druhy simulácie:
simulácia reality „matrixového typu“, v ktorej sú skutočné osoby napojené na virtuálnu realitu
Tento prípad je v sci-fi príbehoch bežná záležitosť a teda asi nik nebude mať problém si niečo takéto predstaviť – dokonca sa pomaly blížime k realizácii (vo vývoji sú implantáty nahrádzajúce zrak či sluch, napojené priamo na mozgové centrá). „Matrixové simulácie“ majú jeden dôležitý obmedzujúci faktor – ľudský mozog. Nemôžu bežať pomalšie ani rýchlejšie ako dokáže mozog spracovávať dáta – ani keby bol dostupný superrýchly hardware. Z toho istého dôvodu nie je možné simuláciu opakovať, aspoň pokiaľ nebude existovať spôsob spoľahlivého nedeštruktívneho mazania ľudskej pamäte.
kompletná simulácia osobnosti a prostredia
je zatiaľ čisté sci-fi.

Technické predpoklady pre beh simulácie.

Ako sa vo vyššie uvedených článkoch spomína, na simuláciu reálneho prostredia treba vysoký výpočtový výkon. To je pravda len čiastočne – iba ak chceme, aby simulácia bežala v reálnom čase, prípadne rýchlejšie. Ak by bola dostatočná rýchlosť (realtime/1000), tak nám stačí tisíckrát menej výkonný hardware. Pre určité simulácie krátkych dejov je mysliteľné aj väčšie spomalenie. Aj dnes je bežné čakať na výpočty náročných fyzikálnych simulácií hodiny či dni. Príkladom sú počítačom generované filmy – výroba trvá celé mesiace, konečný produkt beží 1,5 hodiny. Svoju úlohu zohráva aj náročnosť simulovaného prostredia.
Pre simuláciu statickej, prázdnej miestnosti bez okien nie je potrebný veľký výkon procesora, s prehľadom to zvládajú aj dnešné počítače spolu so zastaralými grafickými kartami. Oproti odhadovanej výpočtovej kapacite, potrebnej na simuláciu komplexných dejov odohrávajúcich sa v ľudskom mozgu je to prakticky zanedbateľné.
Ak by sme chceli pridať pohľad z miestnosti cez okno, teda obrazovú a zvukovú simuláciu vonkajšieho sveta, aj pri vysokej komplexnosti (slnečný svit, oblačnosť, vietor, dážď) a vysokej úrovni detailov simulovaných predmetov to stále bude menej náročné na výpočtový výkon ako ľudský mozog. Pre dosiahnutie realistickej simulácie vonkajšieho prostredia porovnateľnej s reálnym svetom, v ktorej by sa bolo možné osobne prechádzať, by samozrejme nároky príslušne vzrástli.

Tu sa nachvíľu zastavíme. Otázkou je, ako podrobná simulácia je nutná pre dosiahnutie ilúzie reálneho sveta. Predstavme si človeka, ktorý je od narodenia slepý. S okolitým svetom sa dostáva do kontaktu prostredníctvom ostatných zmyslov – sluchu, hmatu, čuchu a chuti. Ak by ľudia z nejakej skupiny (povedzme neprístupné odľahlé údolie vo vysokých horách), boli slepí a nikdy sa nestýkali s vidiacimi, nikto z nich by nevedel o zraku a teda by nikomu ani nechýbal. Vo svojom slovníku by na to ani nemali slovo. Jednoducho by nemali s čím porovnávať a predpokladali by, že ich stav je jedniný možný, že ich v vnímanie reálneho sveta je dokonalé.
Pokiaľ by k nim však jedného dňa zavítal cestovateľ a vysvetlil im, čo je to zrak a oni mu takúto pre nich vylúčenú vec uverili, keďže sa sami nemôžu priamo presvedčiť (napríklad by popísal čo robia vzdialené osoby, ktoré by to neskôr potvrdili), pochopili by, že ich svet je len nedokonalý „odraz“ reality.
Podobne na tom bude človek, ktorý od malička žil v simulácii (predstavte si Matrix). Preňho je to jediný reálny svet, aj keby grafika bola na úrovni počítačovej hry Doom [wikipedia.org]. Jednoducho to tak pre neho vždy bolo. Bodka. Takže je možné, že ak skutočne žijeme v simulácii, nie je to dokonalý obraz reálneho sveta, ale veľmi zjednodušený model. V skutočnom svete možno vyzeráme úplne inak, alebo máme celý rad schopností navyše, ktoré boli pre potreby tejto simulácie zanedbané – videnie v infračervenom spektre, širší rozsah počuteľných zvukov (infrazvuk – ultrazvuk). Možno tam dokonca panujú iné fyzikálne zákony. V prípade kompletnej simulácie ľudského mozgu sa dajú teoreticky robiť úpravy – preprogramovanie vedomia, aby si myslelo, že to čo vidí, je reálny svet (bez ohľadu na už spomínanú Doomovú grafiku).
Podobnú situáciu opísal Stanislaw Lem v knihe Futurologický kongres. Tam sa podobný účinok dosahoval kombináciami drog. Hlavný hrdina Ljon Tichý po odznení účinku drogy zistil, že nablýskaný a čistý svet okolo neho je v skutočnosti šedivý a špinavý, ľudia nechodia do práce v autách ale pešo v zástupoch a namiesto výťahov sa šplhajú po lane zavesenom vo výťahovej šachte (preto ho po každej ceste „výťahom“ boleli ruky).

Příspěvek byl publikován v rubrice Články. Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.

Komentáře nejsou povoleny.